Samojed - kompletný prehľad o plemene

FCI skupina 5

Zdroj : Google.com

Pôvod plemena Samojed 

Samojedi, pôvodne chovaní kmeňmi Nencov, nazývanými aj Samojedi, získali svoje meno podľa týchto sibírskych národov, ktoré ich využívali v drsnom podnebí Sibíri, v chlade a snehu. Tieto psy slúžili ako pracovné zvieratá, najmä ako strážcovia sobov, pričom ich statočne chránili pred vlkmi a medveďmi. Pomáhali tiež Nencom pri love a pri ťahaní saní. Počas chladných nocí sa ľudia k nim túlili, aby sa zahriali pri ich hustých a teplých kožuchoch.

Samojed sa dostal do povedomia Európanov najmä vďaka britskému zoológovi Ernestovi Kilburnovi Scottovi, ktorý po trojmesačnom pobyte u Samojedských kmeňov v roku 1889 priniesol prvé exempláre tohto plemena do Anglicka. Taktiež nórsky objaviteľ Fridtjof Nansen spomínal tieto odvážne psy vo svojich dokumentoch o neúspešnej expedícii na severný pól v roku 1894, kde ocenil ich nenáročnosť a vytrvalosť. Neskôr sa samojedi stali dôležitými spoločníkmi pri výpravách na Antarktídu a Arktídu, a v roku 1911 dokonca sprevádzali Roalda Amundsena pri jeho úspešnom zdolaní južného pólu.

Prvý štandard plemena bol určený v Anglicku v roku 1909, približne v rovnakom čase, keď sa prvé samojedy dostali do Ameriky. Samojed bol oficiálne uznaný ako plemeno v roku 1913. V USA bol založený prvý oficiálny klub plemena s názvom Samoyed Club of America. Skutočný nárast obľuby plemena nastal až po druhej svetovej vojne, najmä v 50. rokoch. Dnes sa tieto severské špice chovajú najmä ako rodinné psy, pričom sú tiež obľúbenými výstavnými psami. Už sa však nepoužívajú na ťahanie saní, túto úlohu prenechali rýchlejším a silnejším plemenám, ako sú husky a malamut.

Povaha samojeda 

Samojedi boli v kmeňoch Nencov považovaní nielen za pracovné psy a pomocníkov pri love, ale aj za plnohodnotných členov rodiny. Často spávali so svojimi ľuďmi v stanoch, čím poskytovali nielen spoločnosť, ale aj teplo počas chladných zimných nocí. Už v minulosti boli k ľuďom veľmi priateľskí a prítulní. Samojed je spoločenský pes, ktorý vyhľadáva blízkosť svojich majiteľov, preto nie je vhodný na chov v koterci. Toto citlivé plemeno znáša odlúčenie od ľudskej "svorky" veľmi ťažko. Jeho veselá povaha a láska k ľuďom ho predurčujú na rolu rodinného psa, ideálneho pre domácnosti s deťmi. Deti doslova miluje a rád sa s nimi hrá. Plachosť alebo agresivita sú tomuto plemenu cudzie. Preto nie je vhodný ako strážny pes; hoci môže štekaním oznámiť príchod cudzinca, priateľsky ho privíta a môže sa chcieť s ním zoznámiť.

Zdroj: Google.com

Výcvik samojeda 

Samojed má hrdú a sebavedomú povahu, čo znamená, že od neho nemožno očakávať slepú poslušnosť. Napriek silnému putu k majiteľovi má sklon nasledovať vlastný úsudok, najmä ak povely považuje za zbytočné. Táto vlastnosť môže byť mylne považovaná za tvrdohlavosť, čo však neznamená, že je ťažko vycvičiteľný. Pri správnom prístupe, s pozitívnym výcvikom a jemným hlasom, sa z neho stane pes, ktorý ochotne poslúcha svojho pána. Vyžaduje to však veľkú dávku trpezlivosti a odmien.

Hoci bol samojed historicky lovcom, jeho lovecký inštinkt je dnes čiastočne potlačený. Pri správnom výcviku a dostatku pozornosti nehrozí, že by sa zatúlal alebo sa rozbehol za zverou.

Vzhľad samojeda 

Pri pohľade na samojeda si všimneme jeho dobrosrdečný výraz, ktorý sa prejavuje akoby „úsmevom“ s prižmúrenými očami a kútikmi pier smerujúcimi nahor. Výrazným znakom je jeho hustá biela srsť, ktorá na krku a pleciach vytvára hrivu podobnú tej, ktorú má lev. Táto hustá „hriva“ je najvýraznejšia u psov (samcov). Samojedi majú vysoko nasadený chvost, ktorý v kľudnom stave siaha po členky, ale zvyčajne je nesený nad chrbtom alebo ohnutý do strany a je veľmi huňatý.

Srsť na hlave a predných končatinách je krátka a hladká. Za ušami majú často trčiace chlpy, ktoré im dodávajú mierne šibalský vzhľad. Uši sú trojuholníkové a postavené vzpriamene. Samojed má oproti iným severským psom mimoriadne dlhú, hustú srsť s podsadou, ktorá ho chráni pred chladom. Pre tieto vlastnosti preferuje pobyt vonku. V letných mesiacoch však znáša horúčavy ťažko, a preto potrebuje prístup do tieňa, chladiace podložky a dostatok čerstvej vody.

Pôvodne mali samojedi aj hnedú a čiernu srsť, avšak dnešný štandard povoľuje len bielu srsť v rôznych odtieňoch, ako je bledo-béžová alebo krémová. Samice dosahujú výšku okolo 53 cm, zatiaľ čo samce majú priemerne 57 cm v kohútiku. Hmotnosť samojedov sa pohybuje od 20 do 30 kg.

Zdroj: Google.com

Zdravie plemena samojed 

Medzi najčastejšie zdravotné problémy, ktoré postihujú samojedov, patria cukrovka (diabetes mellitus), progresívna retinálna atrofia, hluchota, dysplázia bedrového kĺbu, dedičná nefritída, trpasličí vzhľad a pulmonálna stenóza. Pri kúpe šteniatka z registrovanej chovateľskej stanice je riziko výskytu týchto chorôb nižšie, pretože rodičia sú testovaní na genetické ochorenia a nepripúšťajú sa psy, ktoré sú nositeľmi týchto chorôb.

Starostlivosť o samojeda 

Samojedi potrebujú nielen vyváženú stravu, ale aj správnu starostlivosť o srsť. Kúpanie by malo byť obmedzené len na nevyhnutné prípady, pretože časté kúpanie a agresívne šampóny môžu narušiť prirodzený lanolín v koži. Väčšina nečistôt sa odstráni sama, takže kúpanie je potrebné len, keď sa samojed zašpiní. Pravidelné kefovanie, približne 1 až 2-krát týždenne, je nevyhnutné. Ak sa pes pripravuje na výstavu, je vhodné kefovať ho častejšie, až 4-krát týždenne. Počas obdobia výmeny srsti je potrebné kefovať každý deň, pretože vtedy srsť vypadáva vo veľkých chumáčoch. Ostatná starostlivosť zahŕňa zastrihávanie pazúrikov, kontrolu zubov, očí a uší, ktoré je vhodné čistiť raz týždenne.

Strava samojeda

Kvalitná a vyvážená strava je pre samojedov kľúčová. Aby mal pes krásnu, lesklú srsť a bol spokojný, musí dostávať jedlo bohaté na živiny, minerály a vitamíny. Vhodnou voľbou sú čerstvé mäso (ideálne ryby, ktoré obsahujú zdravé omega-3 a omega-6 mastné kyseliny) alebo kvalitné suché krmivo s vysokým podielom mäsa bez obilnín, ktoré môže spôsobiť alergie.