Appenzelský salašnícky pes - kompletný prehľad o plemene

FCI skupina 2

Zdroj: Google.com

Pôvod plemena Appenzellský salašnícky pes

Pôvod Appenzellského salašníckeho psa siaha až do stredoveku. Toto švajčiarske plemeno bolo chované najmä v horskej oblasti Appenzell, kde slúžilo ako strážny a pracovný pes, pomáhajúci pri pasení dobytka a ochrane stád. Ako samostatné plemeno bol Appenzellský salašnícky pes uznaný až koncom 19. storočia, pričom prvý štandard plemena stanovil Max Seiber. V 20. storočí vznikol prvý oficiálny klub pre chov Appenzellského salašníckeho psa, čím sa zvýšila popularita plemena nielen v Švajčiarsku, ale aj v zahraničí, vrátane USA.

Povaha plemena

Appenzellský salašnícky pes je vynikajúci strážca so silným ochranným inštinktom a vysokou mierou ostražitosti. Je prirodzene nedôverčivý voči cudzím ľuďom a nedá sa len tak ľahko „podplatiť.“ Tento pes potrebuje včasnú a dôslednú socializáciu, aby sa z neho stal vyrovnaný spoločník. Už od šteňacieho veku je dôležité, aby sa zoznamoval s rôznymi situáciami, ľuďmi, inými psami a prostredím. Pri správnom vedení je Appenzellský salašnícky pes lojálnym, oddaným a hravým členom rodiny, ktorý vyžaduje aktívny životný štýl. Má vysokú potrebu pohybu, je nadšeným aportérom a milovníkom vody, čo ho predurčuje na športové aktivity, ako sú agility, poslušnosť a práca v záchranných službách.

Vzhľad plemena

Appenzellský salašnícky pes je stredne veľký, kompaktný pes s kvadratickou stavbou tela.

• Výška v kohútiku: 48 – 58 cm
• Váha: 25 – 32 kg

Typický pre plemeno je klinovitý tvar hlavy so stredne veľkými, mandľovými očami, ktoré majú živý a čulý výraz. Uši sú nasadené vysoko, trojuholníkového tvaru a priliehajú k lícam. Telo je dobre osvalené, čo odráža pracovné korene plemena. Chvost je nasadený vysoko a často nesený nad úrovňou chrbta v oblúku. Srsť je krátka, lesklá a pokrytá hustou podsadou, čo umožňuje psovi znášať rôzne klimatické podmienky. Typické sfarbenie je trojfarebné – čierna základná farba s hnedo-červenými a bielymi znakmi.

Starostlivosť o plemeno

Appenzellský salašnícky pes je ideálny pre aktívnych majiteľov s dostatkom priestoru, najmä v prostredí rodinného domu so záhradou. Toto plemeno potrebuje veľa pohybu a rôzne aktivity, ktoré ho psychicky aj fyzicky stimulujú. Vhodné sú pre neho dlhé prechádzky, túry, aportovanie a rôzne hlavolamy. Šteniatka by nemali nadmerne zaťažovať pohybom po schodoch do veku jedného roka, čím sa znižuje riziko problémov s kĺbmi.

Srsť si vyžaduje pravidelnú starostlivosť; odporúča sa česanie 2 až 3-krát týždenne na udržanie zdravého a lesklého vzhľadu. Počas obdobia pĺznutia by sa mala starostlivosť zvýšiť na denné česanie. Okrem srsti je dôležitá aj starostlivosť o uši, ktoré je potrebné pravidelne kontrolovať a čistiť, aby sa predchádzalo infekciám. Pazúriky treba skontrolovať a podľa potreby skrátiť. Komplexná a pravidelná starostlivosť pomáha predchádzať zdravotným problémom.

Zdravie plemena

Appenzellský salašnícky pes je celkovo odolné plemeno, ale ako pri väčšine psov väčšej veľkosti, môže mať predispozíciu k niektorým zdravotným problémom, vrátane:

• Dysplázia bedrového a lakťového kĺbu – degeneratívne ochorenie kĺbov, ktoré môže obmedziť pohyblivosť psa.
• Torzia žalúdka – život ohrozujúci stav, ktorý si vyžaduje okamžitú veterinárnu starostlivosť. Prevenciou je oddych po jedle a rozdelenie kŕmnych dávok na menšie porcie.
• Ochorenia obličiek – najmä dedičné ochorenia, ktoré sa prejavujú v neskoršom veku.
• Herpesviróza – virové ochorenie, ktoré sa môže prenášať u mladších jedincov.

Appenzellský salašnícky pes sa dožíva priemerne 8 až 12 rokov. Pravidelné kontroly u veterinára a dôsledný chovateľský výber môžu pomôcť predchádzať mnohým zdravotným problémom.

Kŕmenie plemena

Pre zdravý vývoj a udržiavanie kondície je dôležité poskytnúť psovi kvalitné krmivo s vysokým obsahom mäsa. Odporúča sa krmivo bez obilnín, kukurice a sóje, ktoré je bohaté na proteíny a zároveň obsahuje esenciálne vitamíny a minerály. Toto plemeno je tiež vhodné kŕmiť metódou BARF, ktorá ponúka prirodzenú stravu. Kŕmna dávka by mala byť rozdelená na dve časti denne.

Vzhľadom na náchylnosť k torzii žalúdka by mal po jedle nasledovať odpočinok, aby sa predchádzalo tejto nebezpečnej komplikácii. Posledné kŕmenie dňa by nemalo byť neskôr ako o 19:00. Počas tréningu a odmien by sa mali pamlsky odrátať z dennej dávky, aby sa predišlo obezite.